reklama

Útek do ticha

Človek je na horách bližšie k Bohu. Kopce a údolia sú tichom v ozvenách samoty a vetra. Boh sa vraj skrýva v ľuďoch. Človek uteká pred ľuďmi aby bol bližšie k sebe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Obrázok blogu

Množstvá snehu dopadajú na telo skrčené v hlbokej diere vykopanej na okraji starého vysokého snehového záveja. Svetla ubúda. Prašný sneh si hľadá miesto v každej škáre, v každom záhybe. Ruky podvedome zakrývajú tvár a vytvárajú tak priestor na dýchanie. Zima. Svetlo zhaslo. Ťarcha pribúda. Hlasy prekrikované len zavíjaním vetra sa vzďaľujú. Samota. Strach. Úzkosť

Lavína izoluje. Stav absolútnej pokory. Kyslík sa míňa. Hýbať sa dá len ukazovákom pravej ruky. Skľúčenosť. Myšlienky. Nedajú sa zastaviť. Okolo pobehujú pokrikujúc ľudia. Počuť zvuky. Lavínová sonda sa zapichuje kúsok odo mňa. Chcem kričať, ale uvedomujem si, že počuť nič nebude. Ja počujem. Oni nie. Sonda sa zapicháva tentoraz medzi môj trup a ľavú ruku. Sklamania. Niekto tam hore sondu vytiahne a rázne znovu zapichne o kúsok vedľa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Traf sa prosím! Nech si ktokoľvek.

Sonda sa obtrela o ľavú ruku, zasa nič. Kyslíku ubúda. Sneh okolo úst začína mrznúť. Cítiť chlad ľadu na tvári. Panika. Stále počuť hlasy. Kričím. Únava. Už to musí byť najmenej 10 minút. Prestávam cítiť dolné končatiny. Priľahol som si ich. Tupá bolesť. Nič nepočuť. Ťažko slovami opísať.

Niekto zapol Pieps. Konečne! Iskra nádeje. Zahasí ju strach a nový nával bezmocnosti. Vydržím? Intenzita zvuku z prístroja graduje. Sú blízko. Sonda naráža do prilby, ktorú mi sneh našťastie nestrhol. Počuť zvuk lopát. Hlavne rýchlo. Rýchlo!

Matné svetlo presvitá tenkou vrstvou snehu , ktorá je deliacou čiarou života a smrti. Niekto rukou odhrabáva sneh z mojej tváre. Úľava. Radosť. Ako keď sa vynoríte po minúte pod vodou, ako keď zložíte ťažký batoh plný výstroje a výzbroje po náročnom, celodennom pochode horami. Postupne ma celého odhrabávajú. Nedá sa vstať ani z tej očividne tenkej vrstve snehu, ktorá na mne zostala. Zhlboka dýcham vietor plný vločiek. Dýcham...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ležím v teplej posteli. Doma. Na ramenách stále cítiť batoh, ale hlavne skľúčenosť zo stretnutia s lavínou. Vnímam naplno nekonečnosť priestoru protikladnú s tlakom snehu a bezmocnosti. Cítim ju po celom tele doteraz. Pocit nezahnala ani nádherná panoráma rakúskych Álp, ani výstup na Heukuppe na planine Rax, ani posledných úžasných pár dní v snehovom záhrabe uprostred hôr. Stále cítim skľúčenosť a nepravidelné dýchanie. Podvedome šetrím kyslík.

V horách neriešim čo budem jesť, ale či budem jesť. Čo budem piť, ale koľko snehu môžem na horáku ešte roztopiť aby som sa aspoň trochu napil. Neváham či zapnúť jeden alebo druhý TV program, ale či treba jednu alebo dve vrstvy oblečenia aby som v noci nepremrzol. Život cítiť akosi intenzívnejšie. V poryvoch nárazového vetra do špiku kostí, do skrehnutých prstov v premočených rukaviciach, ktoré tak ľahkou nevysušíš. V ostrom svetle slnka, ktoré oslepuje. V kamzíkoch, voľne sa pasúcich v kosodrevine a v nízkom poraste skalnatých úbočí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Život je najkrajší, keď ho cítiť. V najhlbšom zmysle slova. V samote prírody.

Niekedy je dobré utiecť. Sám k sebe.

Miloš Ondrášik

Miloš Ondrášik

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Life Begins At The End Of Your Comfort Zone. No shit, no roses... Zoznam autorových rubrík:  Lucinov stĺpčekThoughts cant help thinking.Hroznový cukorSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu