Dnes je to oveľa zložitejšie. Skutoční vinníci nemajú tváre ani uniformy. Možností je neúrekom a postaviť sa na tú správnu stranu barikády dá dosť veľa námahy. Barikád je veľa a každý deň je dobré niečo iné. Všetko je relatívne. Zodpovednosť za zlyhanie ponesú tí, na ktorých sa ukáže prstom.
Máme široké cesty, ale úzke názory. Vysoké budovy, ale nízke ciele. Sloboda už neznamená odoprieť si, ale prežrať sa. Neznamená pomôcť, ale využiť. Škola neznamená vzdelanie, ale titul. Najväčší zlodeji nahlas vykrikujú svoj hriech a ostatní nadšene aplaudujú zatiaľ čo otca chudobnej rodiny zatvárajú za krádež chleba. Za neúspech nemôžem ja, ale on. Múrov je viac ako mostov.
Moja generácia je výsledkom predstáv rodičov, vlastných snov a pokusným stádom nového systému. Ideály poslednej fázy socializmu sa miešajú so šťastným precitnutím v zahmlenej slobode a neistým dozrievaním v plienkach demokracie. Z medziľudských vzťahov sa stal marketingový ťah, vzájomná tolerancia je fetišom tretieho sektora a pár privilegovaných nadšencov. Nič nie je nezištné a ak aj áno, je to na smiech.
Ale inak sa nám žije dobre.
A tak si spievam spolu s Petrom Fialom a Mňágou:
„Dlouho mi trvalo, než sem se stal optimistou. Kto nežral hlínu, ten to nepochopí,..."
(Nech ctený čitateľ odpustí nával chvíľkovej depresie,...)
P.S.: Vďaka patrí Remimu Kloosovi a Perovi le Kvetovi za knižku „Minule keď som (výnimočne) fajčil" a za inšpiráciu ako aj za ich občasný zlozvyk, pri ktorom sa dobre premýšľa...
