reklama

Slepé lásky a slepé sebalásky

Cesta vlakom býva ideálnou príležitosťou stretnúť nezvyčajných a zaujímavých ľudí v rôznych životných situáciách. Tento krát to bolo stretnutie s pánom Karolom, ktorý mi pripomenul našu milovanú nevidiacu Soničku z Keramiklubu v Dubnici, pri ktorej mi vždy rezonuje veta „...nevidiaci vidieť nemôže, slepý nechce...“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Po niekoľkomesačných plánoch vystúpiť na Kriváň bol vrchol konečne za mnou a plný únavy zo včerajšej túry som čakal na rýchlik do Nového Mesta nad Váhom. Pri tejto príležitosti ma napadajú slová jedného z kolegov turistov: „som kto som a podarilo sa mi to aj vďaka môjmu dedovi, ktorý bol basejumper...“ :-)

V kupéčku som našiel miesto oproti pánovi hľadiacemu von na plynúcu krajinu. S viditeľnou nervozitou sa otočil smerom ku mne a s neistotou v hlase, žmoliac v rukách skladaciu slepeckú palicu sa ma spýtal: „Prosím Vás neviete, kde sú tu najbližšie záchody?“ Chytil som ho za ruku a potiahol ho smerom k najbližším dverám. Po tom čo odišiel a ja som sa usalašil v sedadle hlavou mi začali hmýriť otázky, pretože oči dotyčného pána vôbec nevyzerali poškodené a keď som sa s ním rozprával hľadeli priamo do mojej tváre. Pán sa vrátil a po tom čo som mu pomohol usadiť sa, začal nenútenú konverzáciu v snahe skrátiť si cestu vlakom. Keďže som zvyknutý rozprávať sa s cudzími ľuďmi popri predaji medu snažil som sa zapájať do rozhovoru a dozvedieť sa viac aj o postihnutí oproti–sediaceho.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Som slabozraký“, znela odpoveď. „Ako päťročný som dostal pigmentovú škvrnu, takže som videl viac periférne ako stredom oka. Moje postihnutie vzniklo, pretože ako maličký som prekonal čierny kašeľ a už vo veľmi skorom veku ma očkovali, čo sa nepriaznivo prejavilo práve na mojich očiach. V dnešnej dobe je väčšina očkovaní zakázaných do druhého a niektoré až do piateho roku života, pretože ohrozujú imunitný systém a zdravie pacienta. Vtedy sa o tom ešte nevedelo. Dnes už nevidím takmer vôbec.“

Keďže poznám niekoľko ľudí, ktorí majú práve zrakové postihnutia, od šedého zákalu až po úplnú slepotu, začal som sa zaujímať viac o pánove zážitky a skúsenosti so životom bez zraku. Zároveň som si všimol nevídanú pestrosť jazyka, ktorú používal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„V dvadsiatich piatich rokoch som si kúpil na Obchodnej ulici svoj prvý trinásťkilový magnetofón a niekoľko audiokaziet. Od toho momentu som „prečítal“ kvantum kníh od ženských románov až po fantasy knihy. Viete, ale červenú knižnicu som potom prestal počúvať, pretože svet žien je plný pocitov a čo, ak, keby a čím viac som sa to snažil pochopiť, tým viac som sa v tom strácal. Ja som hovoril aj svojej žene. Keď máš problém povedz mi ho a ja ho vyriešim. Nikdy som ju nepochopil aj keď sme si veľmi rozumeli. Ale to už je tak. Keby sme boli rovnakí moc by sme si to neužili...(široký úsmev)“

„A aká bola vaša najhoršia skúsenosť spojená s vašim postihnutím?“ pýtam sa zvedavo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tak na tú si pamätám veľmi dobre. Keď som išiel v Bratislave trolejbusom, vždy si sadám na miesto pre postihnutých, kde je vyhradené miesto aj pre vodiaceho psa. Raz som si tak sadol a zacítil som pod sebou teplú kožušinu, ej hovorím si, tu asi niekto sedí s vodiacim psom. Kým som však stihol vstať pán sa na mňa osopil.“ 

„Mám tu psa! Chcete mu ublížiť? Čo ste slepý vy tupec?“

„Toto správanie ma veľmi nahnevalo. Čo si myslel, že je jediný? Po ostrej výmene názorov vysvitlo, že aj on je slabozraký a že vidí dokonca lepšie než ja. Niektorí ľudia predstierajú oveľa väčšiu slabozrakosť než v skutočnosti majú, aby ich druhý viac ľutovali, je v tom kus sebalásky...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„A ako okolie? Snažia sa vám ľudia pomôcť, keď vidia, že si neviete poradiť?“ pýtam sa ďalej.

„Ale áno. Niekedy sa však ľudia snažia viac ako potrebujem. Už sa mi stalo, vystupujúc z električky - chytila ma jedna babička pod pazuchu, že kam chcem ísť, že ma povedie. Ona bola strašne pomalá a ja som sa ponáhľal! Nemohol som sa jej zbaviť až po chvíli som sa jej vytrhol a prebehol som cez cestu, našťastie nič nešlo. Ľudia sa na nás niekedy pozerajú ako na menejcenných. To nie je moc dobré. Často–krát sa potom cítime ako príťaž a nesnažíme sa zlepšiť sami kvalitu nášho života. Potom prichádza otupenosť. Žiť sa musí!“

Koniec cesty sa neúprosne blíži a ja mám pocit, že tento pán mi má toho ešte toľko povedať. Lúčim sa a so želaním všetkého dobrého sa nádejne vyslovujem:

„Tak snáď ešte niekde, snáď ešte niekedy.“

„Inak ja som Karol. Dúfam, že ma ešte niekedy uvidíte. Potom mi hlasno zamávajte!“, odpovie s úsmevom.

Miloš Ondrášik

Miloš Ondrášik

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Life Begins At The End Of Your Comfort Zone. No shit, no roses... Zoznam autorových rubrík:  Lucinov stĺpčekThoughts cant help thinking.Hroznový cukorSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu