Tak objavil potenciu jablka padajúceho na zem a povedali mu, že je to gravitácia. Uveril. Dali mu vzorce a on ich mohol použiť na čokoľvek a pochopiť pravdu, ktorú za neho objavili druhý. A povedali mu: „Toto je správne, takto sa žije!“
Povedali mu, že je nad ním štát, že keď bude poslúchať, bude sa mať dobre. Povedali mu, že nesmie chytať žehličku, pretože je horúca a môže si ublížiť. Dali mu jesť a piť a prikázali mu: „Toto musíš robiť!“
Tvrdili, že je nad ním Boh, ktorý pomáha, keď je najhoršie. Povedali mu, že sa o neho postará, keď nebude iného východiska. Uveril. Povedali mu, že existuje rodina, najbližší, o ktorých sa môže oprieť, keď mu bude smutno, že sa o nich musí postarať, keď oni už nebudú vládať. Prijal ich za svojich. Naučil sa, že vychádza slnko keď je deň a že v noci mu zažiari nad hlavou mesiac, nie vždy celý. Rozprávali mu rozprávky a nádherné príbehy a keď vyrástol povedali, že v skutočnosti neexistujú. Prestal veriť na zázraky. Tak toto znamená „byť dospelý“.
Uveril myšlienkam, ktoré z neho vytvárajú lepšiu bytosť. Áno, to mu povedali. „Lepšiu.“ „Potrebuješ vzdelanie, aby ťa rešpektovali a štýl aby ťa medzi seba prijali,“ áno, presne toto hovorili. Že existuje kvalita a možnosť voľby, že si môže vybrať medzi dobrom a zlom. Potom sa dozvedel, že svet má rôzne podoby, rôzne tvary. A zistil aj to, že existuje klamstvo. To mu zatajili, ale on to neprehliadol. Že ani dobro nie je to, za čo sa vydáva a že zlo sa používa ako nástroj dobra. Potom mu oznámili, že bude samostatný. Povedali: Choď! A on, po tom, ako sa naučil kráčať, nevedel spraviť krok.
Že vraj sa naučí, že život ho naučí. Nepoznal ho, ale život ho naozaj chytil do rúk a povedal: „Ja ťa budem učiť!“ Pošepkal mu, že si musí nájsť prácu a vzťahy. Veľa vzťahov. Že musí zarábať peniaze. Produkovať. Vytvoriť lepší svet. A on uveril. Tak objavil sieť. Pavučinu, na ktorú sa prilepil a potom prišla spoločnosť. Obrovská a odporná, vyrvala stvorenie z rúk života a on, biedny človek, sa začal brániť a povedal: „Nechcem zomrieť!“
Začal trhať siete a unikal, podvádzal, vrhal pred seba iných, aby sa zachránil. Povedali mu, že keď si kúpi dom a založí si rodinu unikne. Zostal otvorený. Čakal vo svojej izbe a nechal dvere aj okná dokorán. Nech vojde, čokoľvek, nech to vojde. Je nažive, ale necíti absolútne nič. Existuje vôbec? Čo hľadá? Myšlienky, ktoré nepomáhajú v myslení.
Začal rozdávať tým, čo chceli prijať. A on zistil, že to je to, čo hľadal. Objekty, bez ktorých nemá zdroj žiadnu cenu. Spotrebiče, bez ktorých by elektrina stratila význam.
Povedali mu, že sa nedá deliť nulou, že nikdy nepochopí vlastnú podstatu, že drogy sú zlé, že existuje niečo ako láska, budúcnosť, minulosť, prítomnosť, že kvety treba polievať, inak zvädnú. Pochopil, koľko musí zarábať, aby mohol splácať hypotéku a zároveň žiť plnohodnotný život. Aj tomu uveril. Pochopil, že šaty robia človeka a že bez práce nie sú koláče. Učil sa ako rezať drevo, ako počítať, ako pribíjať klince, ako rozlíšiť podmet a prísudok, aký je rozdiel medzi vrabcom a sýkorkou. A on uveril a našiel rozdiel, ktorý predtým nevidel. Povedali, že je talentovaný, ocenili ho. A on bol šťastný. Naučili ho vytýčiť si cieľ, tvrdo si ísť za ním a nepýtať sa prečo.
Ale on si povedal, že niekedy veriť nebude. Stal sa z neho slepec. Chytá platničky sporáka, na ktorých je Brailovým písmom vyryté: „Nedotýkať sa!“ A aj keď je koža na prstoch spálená, nevzdáva sa. Objavuje svet, ktorého sa iný boja. Keby tak vedel teraz, čo bude vedieť potom...
