Ležím. Únava mi prstami zatláča viečka hlboko do tváre. Cítim ťa na šatách, akoby som ťa včera objal. Na tom hnedom svetri plnom vzorov. Hlas znie jasne, čisto, je plný istoty ako zvuk zo zápalkovej krabičky, keď je dosť cigariet a málo ohňa. A zaspávam s tým tajným želaním stretnúť ťa v snoch, v iných vzťahoch, iných svetoch. Tých ružových, aj keď vieš, že tú farbu nenávidím. Dotýkať sa ťa a tancovať až do rána, do večera a potom zas a znova. Tancovať tance, ktoré poznáš iba ty a ja. Na hlúpe pesničky, pri ktorých sa mi obyčajne zdvíha žalúdok. A robiť tie obyčajné veci, smiešne, na ktorých sme sa spolu zabávali a ukazovali na ne prstom, na ľudskú hlúposť a pritom by sme ju sami radi prežívali. A Lasky by spieval ďalšiu odrhovačku a aj maliny by rástli v zime a ja by som ich ochutnával z tvojich pier. A potom by sme pili kávu s medom a mätou by voňala celá kaviareň. Prehrabávať sa vo vlasoch a dávať a dávať bez nároku na odmenu, bez pocitu závislosti, len s okamžikom snúbiť sa vo večnosti. A potom ich pochytať, pochytať a zošiť, spraviť si šaty. Mäkké a poddajné, príjemné, do ktorých sa obliekam vždy, keď viem, že prichádzajú slzy. Vyčarovať úsmev a zabudnúť na nepochopenie. Zabudnúť na svet, len hviezdy a my a vrchnák kovovej termosky plný voňavého bylinkového čaju. A potom si sadnúť do slnkom hladenej trávy, spievať, rozprávať sa a počúvať vietor v korunách. Šepká, o nesmrteľnosti, o večnosti. O tebe a o mne.
11. jan 2009 o 13:45
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 003x
O okamihoch...
Všedných a vzácnych.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)