O ceste z Bratislavy do Kodane a o stratených kufroch

Autor: Miloš Ondrášik | 28.10.2012 o 21:35 | (upravené 28.10.2012 o 21:49) Karma článku: 7,60 | Prečítané:  920x

Miloša mláďenca cestovné príhodi a skúsenosťi. Bratislava - Viedeň - Kodaň. Ak budete mať oči a myseľ otvorenú, možno v článku nájdete aspoň jeden z dôvodov, prečo sa oplatí opustiť svoju rodnú obec, mesto, či nebodaj okres.

Prebúdza ma piskot hodiniek o 5 ráno. Nastavil som si ich ešte večer, pre istotu, ak by nezačal zvoniť mobil. Stres pred cestou musí byť. Narýchlo zjem 2 kúsky nedojedenej, odstátej bagety, voľne namočenej do Bánoveckej nátierky. Prehltnem za lyžičku olivového oleja. Vo vlažnej vode rozmiešam peľ s medom a zapijem to celé ďalším litrom vody. Trochu ma napne. Bohvie či to pomáha. Aspoň mám pocit, že robím niečo pre svoje zdravie, keď už by to k ničomu inému nemalo byť. Pred odchodom ešte pobozkám spiacu priateľku, ktorú zjavne moje hodinky potešili rovnako ako mňa, povesím na seba dva batohy a zatvorím dvere bytu.

O pol šiestej na autobuske kupujem zapekanú bagetu, po ktorej mi býva vždy zaručene zle – to aby som si zobral so sebou aspoň kus Slovenska – v novinovom stánku ešte kupujem Historickú revue. Napokon dávam opäť šancu aj .týždňu. Veď cesta bude dlhá. V autobuse Eurolines nefunguje wi-fi a tak ešte pred prekročením hraníc kontrolujem gmail a FB cez mobil. Človek potrebuje silnú vôľu, aby tam nechodil vždy keď môže. Alebo stačí len hodiť všetky tie elektronické srandy niekam do kanála. Vystupujúc na viedenskom letisku si hovorím, že jeho aktuálna prestavba ma už nemôže nijako prekvapiť. Mýlim sa. Bežiac snáď cez všetky terminály si stále opakujem – calm down, calm down, žiaden stres. Debilná mašina mi nechce vydať palubný lístok a tak sa pýtam šarmantnej letušky Austrian Airlines, ktorá mi s kŕčovitým úsmevom na perách (ako to len letušky, a všetci ľudia, ktorí sú za úsmev platení, vedia), že mám ísť do druhej – rozostavanej budovy a odtiaľ na terminál A1. Keď ta dobehnem, a konečne sa mi z jedného z pekelných strojov podarí vydolovať môj palubný lístok, zisťujem, že som si pozrel pri vchode na tabuli iný – skorší let do Kodane – a teda, že mám ešte hodinu a pol času.

Spotený a rezignovaný si sadám. Stres musí byť.

Odovzdám batožinu neveriacky slečne za prepážkou, mysliac na svoj starý kufor nachádzajúci sa niekde v útrobách letiska CH. de Gaulle-a. Už sa mi podarilo pár krát zazrieť na rôznych letiskách miestnosti, v ktorých skladujú všetku postrácanú batožinu. Sú to obrovské priestory. Na niektorých letiskách dokonca celé budovy. Predstavujem si, ako o niekoľko rokov budú mať letiská polovicu rozlohy zaplnenú hangármi, naplnenými až po plechové stropy batožinami rôznych veľkostí, farieb a tvarov.

Vybavujú sa mi staré kufre, ležiace za sklenenými vitrínami, popísané kriedou. Kufre židovských rodín plné čiernobielych fotografií. Je to skoro ako karta z DiXitu. Život sa cení nateraz viac ako pár kilogramov oblečenia. Teda ako kde. Ako kým. Pár krát ma napadlo, že by som sa zamestnal v takých budovách plných stratených kufrov. Potajme by som skúmal čo si ľudia balia na cesty (a pritom by mal každému stopárovi stačiť uterák!). Na cestu si ľudia niekedy berú aj 5 párov topánok, vibrátor, pollitrový parfém či obľúbeného vreckového psa. Všetko bez čoho sa jeden nezaobíde. Kufre sa nakoniec stratia. Možno aj naschvál, aby sa bolo o čom rozprávať v spoločnosti. Len si to predstavte: „...ááále, zase som stratil kufor s polovicou mojich vecí na ceste z Ríma do Singapuru.“ A spoločnosť len uznanlivo potrasie hlavami. Potajme by chcel každý z prítomných stratiť aspoň jeden kufríček. Aspoň na moment byť niekým...

Pred odletom ešte cinknem domov a stihnem sa obliať kávou z automatu. To aby som si aj neskôr spomenul na to aká bola dobrá. Niekde nad Nemeckom jem španielsku mandarínku kúpenú na Slovensku.

Po prílete sa rýchlo presúvam k výdaju batožiny a očami a fantáziou vyvolávam z útrob letiska svoj batoh derúci sa na svet spolu s ostatnou batožinou po točiacom sa páse. Na okolitých, už stojacich pásoch, to vyzerá ako po prehranej bitke. Porozhadzované kufre márne čakajú svojich majiteľov. Čakajú ich buď dodatočné pokusy o doručenie alebo rovnaký osud ako tisíce ďalších v plechových hangároch na periférii veľkých európskych miest.

V zmenárni American Express som nútený zmeniť si pár dánskych korún, aby som mal na cestu vlakom do centra. 35 DKK je poplatok za zmenu! 5€! Prašivý imperialisti. Za 50€dostávam 320 dánskych korún. Dáni majú také pekné mince s dierkou uprostred a malým srdiečkom v nápise. Úplná romantika. Keď som bol v Dánsku prvýkrát, napadlo ma, že si povesím 5 DKK na krk na ľanovej šnúrke. Prišlo mi to ako perfektne premyslená návnada na baby. Chápete. Krásna cudzokrajinná minca symbolizujúca nespútanosť, záľubu v cestovaní,... Pre tie, ktoré rozpoznajú, že ide o dánsku mincu – všetko spojené so severskými krajinami – blahobyt, Vikingovia, krásna príroda. Ako bonus ľanová šnúrka sťa symbol nezávislosti a tajomnosti. Skrátka cool. Časom som zistil, že dánska minca nezaberala. Vtedy som pochopil niekoľko tajomstiev marketingu. Najmä v súvislosti s čitateľnosťou odkazu. Ak by som si na krk povesil 15 kilogramovú zlatú reťaz, bolo by to ľahko čitateľné – čo som zač, čo chcem svetu a iným povedať. A čo mi všetci môžu...

Vlak do centra Kodane mešká 15 minút. Asi boli na školení u ŽSR. I keď nedávno som sa dozvedel, pri prednáške o BOZP, že pojem školenie zákon (už neviem ktorý) ruší, a nahrádza ho pojmom vzdelávanie. To len tak na margo, aby vás tento blog čímsi obohatil. Vlak síce meškal, ale so slovenskými dráhami by som to neporovnával. Severské vlaky s wifi, detskými kútikmi, automatmi na kávu, vyglancovanými záchodmi s toaletným papierom, mydlom a papierovými utierkami, bez hluku a neprimeraného zrýchľovania či brzdenia, dokonale klimatizované a priestranné,... Skrátka nechytá sa na ne ani ten jeden doubledecker. Ten, čo chodí raz za deň z Nového Mesta nad Váhom do Bratislavy a späť.

Kodaň je prenádherné mesto. Plné čarovných miest a zákutí. A bicyklov, aby som nezabudol. Ľudia sú tu pohodoví a milí. V obchodoch nájdete všetko od trilobitov, cez ojazdené bicykle, náboženské predmety scientologickej cirkvy, Lego až po klasiky všetkých miest - tuctové megadrahé šabrachy od Huga a Dolčeho.

Už od prvej minúty mi Kodaň vnucuje chuť užiť si ju naplno a raz sa do nej opäť vrátiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?