Requiem za sen poctivého študenta filozofie

Autor: Miloš Ondrášik | 30.3.2011 o 12:20 | Karma článku: 13,85 | Prečítané:  3444x

Keď sa prechádzam po chodbách univerzity vetrím napätie. Už dávno sa tu necítim príliš komfortne. Nezáujem a frustrácia z toho, čo sa na väčšine univerzít deje, sa dá spozorovať na každom rohu. Sála zo študentov, z učiteľov, z pracovníkov študentských oddelení, z počmáraných stien univerzitných (či vysokoškolských?) múrov. Ani nová fasáda nepomáha. Iba navonok maskuje pravú tvár reality vysokého školstva a stav humanitných vied na Slovensku, ktoré už pridlho sledujeme cez ružové okuliare.

A čo z teba bude, keď tú filozofiu doštuduješ?

Na Slovensku sú humanitné vedy stále vnímané rozpačito. Najmä v očiach širšej verejnosti. Pokiaľ ste niekedy študovali alebo študujete filozofiu či kulturológiu sami isto poznáte otázky s uštipačným podtónom: „Čo s tým chceš (preboha!) robiť?", „Prečo si nešiel radšej študovať právo alebo niečo s čím sa môžeš uplatniť (a zarobiť viac peňazí?)!?". A následné rozpačité, neisté odpovede.

Aj keď máme často problém s vysvetľovaním, ospravedlnenie spočíva takmer vždy v samotnom fakte, že študujeme a budeme otitulovaní. Spredu či zozadu, na tom nezáleží. Veď vysoká škola je v dnešnej dobe už štandard! A v tom spočíva kameň úrazu.

Najjednoduchším spôsobom ako dosiahnuť uznanie je titul (kde sa podela stará dobrá αρετη!) a najjednoduchšia cesta k titulu vedie práve cez humanitné vedy. Nie preto, že by tieto vedy nemali svoju vážnosť, náročnosť a dôležitosť. Skrátka kde cesta nie je, treba ju postaviť! A kde inde ako tam, kde sa na prvý pohľad veľa pokaziť nedá?

Vox populi

Proces devalorizácie akademických titulov a statusu absolventov humanitných vied môžu mať katastrofálnejšie a ďalekosiahlejšie následky ako si dokážeme teraz pripustiť. Je pravdou, že ak filozof zle zafilozofuje alebo desinterpretuje článok, pravdepodobne to nebude znamenať žiadne smrteľné zranenie ani ekonomickú krízu. Zodpovednosť študentov humanitných vied by mala mať celkom odlišný charakter. A síce: provokovať myslenie, poukazovať na chyby alebo naopak zdôrazňovať hodnoty slobody a morálky, neprijímať mainstreamové názory, ale snažiť sa byť objektívny v duchu poznania a pravdy. A hlavne VEDIEŤ to VČAS a správnou formou POVEDAŤ alebo REAGOVAŤ na opačné fenomény.

To k čomu sa vychovávajú študenti univerzít nemá ani zďaleka nič spoločné s humanizmom. Je to len bezbrehé chrlenie študentov bez skutočného záujmu o získavanie Poznania. Nevravím, že sa nič nenaučia. Naučia sa až príliš veľa: podvádzať, spraviť minimum a očakávať za to ocenenie, vyvíjať iba minimálnu snahu - aj to iba keď horí za pätami, zjednodušovať, nezamýšľať sa nad podstatou vecí, ale poslušne kráčať s prúdom. Naoko súhlasiť so všetkým čo mi nadriadený povie, aby som za to náhodou nebol potrestaný. Takýto proces vedie k výchove generácie patologických podvodníkov a ľudí bez názoru, nie humanistov.

Anton Vydra vo svojom článku "Prečo upadajú humanitné vedy" správne poukazuje na kolektívnu ignoráciu a podceňovanie skutočnej podstaty univerzít, ktorá sa nedá zmerať žiadnou akreditačnou komisiou. A síce: "Tajuplná činnosť spoločného čítania textov, analýza diel..." a hlavne "...sedenie za knihami, ktoré provokujú myslenie, aby nezostávalo v strnulosti." (!!!)

Ak sa toto nedeje potom niet divu, že vysokoškolsky vzdelaný človek na Slovensku má problém formulovať a odprezentovať vlastný názor, pokiaľ sa mu nedostal do hlavy inak ako cez médiá.

Ak sú medzi študentami humanitných predmetov aj taký s úprimným záujmom, často bývajú strhnutí davom a v horšom prípade končia školu s rovnakou apatiou ako celý ročník plný policajtov a administratívnych pracovníkov dychtiacich po titule zväčša kvôli tabuľkovým platom. Potom je takýchto Ľudí čoraz menej. Ľudí ochotných postaviť svoje presvedčenie proti očividnej neprávosti konania alebo skazenosti systému. Túto úlohu by mali zohrávať práve absolventi humanitných predmetov ako Vox populi. Vysoká škola predsa nestojí a nepadá na hodnotiacej škále A -FX, ale na motivácii jednotlivca rozvinúť svoj osobnostný potenciál. Osobne si myslím, že hodnotenie v súčasnosti už nemá absolútne žiaden pedagogický charakter. Doterajší systém hodnotenia ho skrz-naskrz sprofanizoval.

Ako uvariť HČ?

Celospoločenské trendy sú známe svojou plytkosťou a povrchnosťou. Tak ako väčšina prejavov parížskeho vkusu - či znechutenia - strácajú na cene pokiaľ začnú byť dostupné pre každého. (Lévinas - Etika a nekonečno) Pokiaľ je niečo v móde, je úplne jedno či to človeka baví, či mu to prospieva alebo nie. Jednoducho sa to nosí. Radosť zo vzdelávania, z nej sa rodiaca kreativita, túžba po nových poznatkoch, formovanie vlastného ja, etika, morálka - tie idú často bokom. Jednoducho to tak teraz funguje a keď chceš zarábať, byť obľúbený, uznávaný, rešpektovaný, atď. musíš urobiť presne toto: ...

Pridáme mrkvu, hrášok, vegetu, zamiešame a z hrnca vytiahneme po piatich rokoch HČ - hotového človeka. Alebo aspoň odraz, karikatúru, napodobeninu. Tak sa dnes varia bakalári, magistri a inžinieri. Len treba dávať pozor aby neprihoreli. Takých potom ani do výroby za pás nezoberú.

Oddeliť zrno od pliev...

Táto chorá metóda súčasnosti je zlom páchaným najmä na ľuďoch úprimne sa zaujímajúcich o dobrovoľne vybrané štúdium určitého predmetu. Chcú sa mu profesionálne venovať alebo si v ňom prehĺbiť vedomosti. Nie pre papier na záver, ale pre napredovanie a rozvoj vlastnej osobnosti. Väčšina ich spolužiakov sa nezaujíma o predmety, ktoré spoločne navštevujú. Učitelia chodia na hodiny frustrovaní, pretože sa takmer nikto nezapája do vyučovacieho procesu a neplní si ani povinnosti. Napriek tomu prejdú vždy všetci. Raz začas si niekto predmet prenesie, aby sa nepovedalo.

Po piatich rokoch vyjdú školu ročne tisícky magistrov sociálnej práce s tak šialene nesúmerateľnou mierou získaných poznatkov a hodnôt, až je na zamyslenie, aké konkrétne kompetencie sa overili diplomovou skúškou. Asi to, že vydržal 5 rokov (čiže stabilita), mal šťastie, že si na neho nik nesadol  (čiže nekonfliktnosť) a vytiahol si správne otázky (odvaha - keďže odvážnemu šťastie praje).

Kvalita vzdelania klesá úmerne so zvyšujúcim sa počtom vysokoškolákov na univerzitách. Vysokoškolský systém na Slovensku nebol nikdy pripravený prijať a integrovať viac študentov tak, aby dal každému z nich dostatok priestoru pre vlastnú realizáciu (často ani dostatok priestoru aby si počas prednášky mali všetci kde sadnúť), napriek tomu ich vždy prijímal. Keď nebolo kde, založila sa nová vysoká škola, ktorá sa neskôr premenovala na univerzitu alebo naopak.

Čo by som to bol za Slováka, keby som si najskôr nezanadával a nevybil SVOJU VLASTNÚ frustráciu!

Verím však, že zmena je možná. Musí však prísť z dvoch táborov, ktoré tvoria jadro, podstatu a duchovné bohatstvo univerzít. Študenti a profesori, ktorí nefungujú v hierarchickom vzťahu, ale na princípe kolegiality a partnerstva v obojstrannom rešpekte, v dialógu. A najmä, musí ísť o vlastnú iniciatívu. Nestačí práca na hodinách. Samozrejme iba v prípade, že univerzitní profesori svoju prácu robia primárne ako poslanie a nie ako čisto zárobkovú činnosť a ak študenti neberú školu ako prostriedok na získanie titulu, ale ako cestu za Poznaním.

Máte otázky? Ak nie dovidenia!

Je vôbec možné aby na Slovensku začali rešpektovať prácu a dielo humanitného vedca? Kedy sa stane štúdium humanitných predmetov uznávané? Je reálne aby si uznanie spoločnosti vyslúžila osobnosť z univerzitnej pôdy a nie športovec či pseudoumelecká hviezda z masových seriálov hraničiacich s intelektuálnou úrovňou juhoamerických telenoviel? Je priskoro začať spievať requiem za poctivého študenta humanitných predmetov?

Čo sa týka odpovede zostávam optimistom.

Takýto človek - osobnosť, sa ale nezrodí z popola štúrovcov a slovenských národných buditeľov ako fénix. Čaká ho ťažký súboj s duchom doby. Slovensko niekoho takého potrebuje ako soľ. A hlavne je nutné aby vyšiel na svetlo sveta a nezostal zavretý v univerzitnom kabinete. Dosť bolo Jánošíkov a Svätoplukov. Hrdina či osobnosť musí mať niečo viac ako valašku alebo koňa s veľkým prirodzením...

Metafora na záver

Frustrácia je energia, ktorá sa dá využiť. Práve ona je najúrodnejšou pôdou pre veľké zmeny. Musíme si však dávať pozor aby neprerástla do zvyku a zvyk do apatie. Pretože apatia je mŕtvym stromom, ktorého nečaká nič iné ako sekera.

Tento text nemá ambíciu stať sa univerzálnym návodom ako zlepšiť stav vysokého školstva a nechce byť ani zápalkou v kope suchého sena. Pýta sa skôr adresne, individuálne. Čo môžem ja osobne spraviť, aby som zmenil vo svojom okolí to čo sa mi nepáči? Čo som ochotný pre to obetovať?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?