Ako som sa stal dobrovoľníkom (s rómskymi deťmi a mládežou)

Autor: Miloš Ondrášik | 17.2.2011 o 2:50 | (upravené 17.2.2011 o 3:11) Karma článku: 7,88 | Prečítané:  1985x

Keď som prvý krát prišiel do Osvetového centra Rómov mal som 16 rokov. Po ďalších šiestich, ktoré odvtedy uplynuli sa obzerám poza rameno a hodnotím, čo všetko mi dala práca dobrovoľníka s rómskymi deťmi a mládežou. Čo som získal prácou v treťom sektore. Spomínam na miesta, ktoré som navštívil a ľudí, ktorých som vďaka tomu postretal. Uvažujem kde by som bol, nebyť tých pár rokov...

Keď som prvý krát vošiel do miestnosti 3x8 metrov na ZŠ na Odborárskej ulici 10 v Novom Meste nad Váhom spolu so Zuzkou, nevedel som čo čakať. Bol to taký neopísateľný pocit chcieť niečo spraviť pre druhých ľudí. Bez toho, že viem komu, kde, ako...

Zuzka v tom čase písala SOČku o miestnej rómskej komunite a klub pre rómske deti a mládež na ZŠ sa jej natoľko zapáčil, že tam zostala pracovať ako dobrovoľníčka. Keď mi vtedy rozprávala aké to celé je a ako doučuje malé „cigánčence" vnímal som to ako výzvu. Mal som rád výzvy. Podobne je tomu dnes.

Počul som všetko to zlé o „Cigáňoch", čo bežnému decku z bežnej rodiny zvykne rozprávať okolie a čo vidí na ulici a v telke . Nikdy som však nekládol veľkú váhu tomu čo povedia ostatní. Chcel som si vytvoriť vlastný obraz. Napriek tomu, že u nás v dedine sídlil prototyp rozvetvenej chudobnej cigánskej rodiny, s ktorými sa buď nikto nebavil alebo na nich všetci nadávali. Až na kostolníčku, ktorá išla za krstnú mamu jednému z detí aby neskončilo "v diablových rukách". Ja som neveril, že sú Rómovia v takej situácii bezdôvodne, len preto, že sa im nechce robiť a že to majú všetci v génoch.Chcel som to bližšie preskúmať a pochopiť.

V klube na ZŠ vtedy pôsobila Noema - vysokoškoláčka, ktorá študovala pedagogiku a práca v klube ju tiež „dostala". Klub a rómske deti na ZŠ mala pod palcom z pozície asistenta učiteľa nejaká Janette, ktorú som spočiatku moc nevnímal, ale Zuzka a Noema mi o nej stále rozprávali aká je úžasná. Bývala tam vtedy celé dni do poobedia a potom sme tam chodili my, dobrovoľníci. Ja som tam trávil čas asi dvakrát do týždňa. Prišiel som na hodinku - dve hneď ako mi skončilo vyučovanie na gympli. Doučoval som decká matiku a slovenčinu, učil som ich pracovať na počítači, kreslili sme spolu, hrali hry, futbal, volejbal... Od samého začiatku ma decká rešpektovali a veľa z nich bolo na mne zavesených odkedy som do klubu prišiel, až pokým som nemusel bežať na bus domov. Zuzka a Noema mi neskôr povedali, že to také ľahké ako ja nemali a spočiatku ich deti buď ignorovali alebo im robili zle. Až neskôr pochopili, že sú celkom fajn, keď im pomáhajú s úlohami a hrajú sa s nimi. A hlavne, že ich rešpektujú a neurážajú. Žiaden iný gadžo sa k nim nikdy predtým nesprával tak dobrotivo, takže boli decká spočiatku -k nám gadžovským dobrovoľníkom - dosť nedôverčivé.

Pamätám sa, že raz za nami prišla Janette. Vraj príde do NMnV veľa ľudí zo zahraničia. Holanďania, Taliani, Česi, Malťania. Bude to nejaký projekt s názvom European House. Pomôžeme pre nich pripravovať program, zabavíme sa, dozvieme sa niečo o nich a oni o nás. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Celý projekt bol pre mňa niečím neuveriteľným. Začal som pomaličky hovoriť po anglicky a bolo to niečo úplne iné ako hodiny angličtiny na strednej. Užili sme si kopec zábavy a zrazu som si uvedomil, že za hranicami môjho mesta je SVET, v ktorom žijú úžasní ľudia! Druhý silný moment bol pre mňa, keď sme mali postaviť typický slovenský dom. V skupine boli Rómovia z komunity v Novom Meste a my, dobrovoľníci z klubu. Keď sme dom pozliepaný z kartónu a krepového papiera dokončili, rozprávali sme sa o typickom bývaní na Slovensku a v ostatných krajinách. Vtedy predstúpila Janette, povedala niečo o ich živote Rómov, o ich snoch a vnímaní sveta a zaspievala, pre mňa nezabudnuteľnú pieseň. Dželem, dželem. Oveľa neskôr ju zaspievala aj na stretnutí mladých Rómov a iných mladých z rôznych krajín z celej Európy na námestí Plaza de la Corredera v španielskej Córdobe. Silný zážitok naživo, ale husiu kožu mi to robí aj takto sprostredkovane.


Do klubu som chodil asi ešte pol roka po výmene. V poslednom ročníku na strednej som to zanedbával až natoľko, že som prestal chodiť celkom. Na klub a decká som však nezabudol a často som ich stretával v meste - vždy sa na mňa všetky vrhli až ma celého obvešali. Stále sa ma pýtali kedy konečne zase prídem, že tam majú nového dobrovoľníka, ale že so mnou bola väčšia sranda a podobne. Riešil som vtedy úplne iné veci a na deti a klub mi nezostával čas. Radšej som chodieval so spolužiakmi po škole na pivo, večer na koncerty, cez víkendy na chaty. Navyšše sa blížili maturity a po mature brigáda v Manchestri odkiaľ som si mal po návrate priniesť obrovské peniaze. Nič sa však nekonalo, prácu som si nenašiel a domov som prišiel s tým, že som rodičom minul približne 30 000sk. Kambek s holým zadkom. Lepšiu facku od života som ani nemohol dostať. Po návrate som začal splácať časť peňazí a chcel som so sebou niečo spraviť, pracovať na niečom zmysluplnom.

Raz sme cestovali s mamou a otcom autom do Trenčína. Myslím, že to bol september 2007. Na telefón volalo neznáme číslo. Zodvihol som.

„Haló tu Janette z ÓCéeRka (OCR - Osvetové centrum Rómov) spomínaš si ešte na mňa? Pracujem teraz v BA a potrebujem zohnať na zajtra 10 mladých na jeden projekt. Po Dunaji sa plaví loď s hudobníkmi a vy by ste prišli, naučili by ste sa hrať na nejaké nástroje, zabavili by ste sa. Cestu preplatíme."

Šanca, ktorá už nikdy v budúcnosti nemusela prísť... a ja (hlupák) na to:

„Vieš čo teraz nemám čas ani chuť, zajtra robím na stavbe u strýka, ale skús sa ozvať nabudúce."

„Aha, tak nič ďakujem."

Keď som zložil mama sa pýtala kto volal. Keď som jej to vyklopil, bez váhania ma presvedčila, že strýkovi môžem ísť aj potom, že tie peniaze čo som minul v Anglicku nemusím splatiť hneď, že možno stretnem a zažijem niečo zaujímavé a nové. Nech teda idem.

Zavolal som Janette späť - mením rozhodnutie! V priebehu ďalšej hodiny som pozháňal 10 ľudí a na sdruhý deň sa išlo!

Na lodi sme si to riadne užili. Obrovitý černoch zo Senegalu hral na všetky perkusie ako Pán! Polovica skupiny písala úvahu na tému utečenectvo a polovica sa učila hrať na perkusie. Potom sme sa vymenili. Keď sme boli pripravení, šli sme do kaviarne, ktorá bola súčasťou lode. Vždy keď niekto čítal pred množstvom neznámych ľudí, ktorí tam sedeli na káve svoju úvahu, ostatní hrali v pozadí rytmickú, dynamickú melódiu na rôznych druhoch bubonov, palíc, činel a bicích nástrojoch. Neviem ako tí ľudia v kaviarni, ale my sme boli vo vytŕžení a riadne sme to roztočili.

Na konci si ma Janette odchytila. Poďakovala a pochválila ma ako som to zvládol. Zohnať toľko ľudí behom chvíle a doviesť ich na správne miesto nie je predsa len tak! (Už vtedy sa vo mne skrýval logistický poloboh, ako tak teraz v práci označujeme dobrých organizátorov :P)

„Počuj, práve mi vypadol jeden človek, ktorý so mnou mal ísť do švédskeho Malma na uzatvorenie celoeurópskej kampane Každý iný, všetci rovní, nechceš ísť?"

„Fú... a koľko mám na rozmyslenie? Päť minút? Hm,... ok, tak teda idem..."

 

(to be continued)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?