reklama

Ujo, čo by som dostal za ten vlak v železiarstve?

Dávid Králik organizoval tradične futbalový turnaj detí s hlavnou myšlienkou boja proti rasizmu. Turnaja sa zúčastnilo aj družstvo našich romáckych detí. No a ako to vyzerá keď amatérsky gadžovský futbalový tréner spolu s rómskou učiteľkou v štvrtom mesiaci tehotenstva idú vlakom do Bratislavy s kŕdľom „Cigánčiatiek“ – prváčikov pevne rozhodnutých vyhrať proti „Vietnamcom“ futbalový turnaj...???

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Obrázok blogu

Autom zastanem na okraji geta. Reflektory osvetľujú murované bytovky plné farebného šatstva na balkónoch. Vystupujem a priskakujem k deťom a k Danke, vzápätí ku skupinke rodičov, ktorí prišli deti odprevadiť. Podávam im ruky s prísľubom zaručeného návratu z Bratislavy. Viem, že si nemôžem držať odstup, potrebujem ich dôveru. Deti sú pre nich všetkým. Chalani sú super, majú rešpekt a evidentne sa tešia ako strelia gól „Vietnamcom“ (poznajú iba jeden druh ľudí, ktorí majú šikmé oči – majiteľov obchodov s oblečením v meste). Samé ujo sem, ujo tam.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Auto nechávam na parkovisku a kráčame smerom k železničnej stanici. Najviac sa bojím cesty a nepríjemných ľudí, ktorých na nej môžeme stretnúť. Keď konečne nachádzame voľné kupé, natlačíme sa do neho deviati. Sedem prváčikov, Danka a ja.

Dominik, Kubo, Fero, Denis, Janko, Marek a Martinko. Naša futbalová jedenástka. Napriek tomu, že bývajú v segregovanom gete, každý má iné zázemie, aj iné postavenie. Geto sa delí na dve časti. Predné je murované, no zadné - tam je situácia najhoršia – aj keď tam býva len pár rodín. Chajdy podobné lastovičím hniezdam – pozliepané zo všetkého možného. Naokolo vidieť špinu a biedu. „Slumy“ 21. storočia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Deťom rozdám obložené kaiserky, ktoré som im prichystal včera doma, aby sme sa zbytočne nezdržiavali kvôli raňajkám. Denis hladný nie je. Zahadzuje polovicu do koša. Martinko kaiserku hltavo zje a pýta si ďalšiu. Niektorí chcú piť. Po hodine začínajú byť nervózni. Chaos totalos. Do Bratislavy zostáva ešte pol hodina. Aby som odpútal ich pozornosť, pýtam sa, či už niekto cestoval vlakom. Janko hovorí, že bol už trikrát v Bratislave. Operovali mu srdiečko...

Šesťročný Martinko odpovedá posledný: „Bol som v Galante za svojim biologickým otcom.“

Mrazivé prekvapenie. Je taký maličký a chudý. Takto vyzerali deti na fotkách v židovskom koncentračnom tábore Birkenau. Jediný z detí je Gadžo – neróm. Od Danky som sa neskôr dozvedel, že býva v TEJ zadnej časti geta spolu s mamou a jej druhom. Obaja ho týrajú. Má najhoršie sociálne zázemie. Keď bol neposlušný, Danka mu povedala, že s ním ide okamžite za mamou. Hneď zostal pokojný. Aké je to pre mňa nepochopiteľné, vyhrážať sa dieťaťu vlastnou mamou... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď vystupujeme v Bratislave, deti sa začudovane obzerajú okolo seba, ešte nikdy nevideli takú veľkú stanicu. Iba Fero – najväčší vykuk z detí a rodený špekulant – si upreným znaleckým pohľadom obzerá vlak.

„Dik, ujo, čo by som za ten vlak dostal v železiarstve?“ (rozumej výkup železa). Neviem či mám plakať alebo smiať sa.

„Fero keď budeš dobrý futbalista nemusíš vôbec chodiť do železiarstva!“

Zaujímavé. Fero sa mohol narodiť ako dieťa majetných rodičov, vytunelovať pár firiem a dnes byť bohatým a úspešným človekom. Takto však bude v očiach väčšiny iba jeden z mnohých – narodený v zlej posteli a možno aj s nesprávnou farbou pleti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na Hlavnej stanici nás už čaká Dávid a Dalibor. Kto by to bol povedal, že do C4-rky sa na zadné sedadlo zmestia štyri deti s veľkými batohmi! Pokým neprídeme na základnú školu kde turnaj bude deti ani neceknú. S otvorenými ústami sledujú „bratislavské mrakodrapy“. Niektorí sa v živote nevzdialili od domova na viac ako 20 kilometrov.

Počas turnaja si všímam niekoľko zaujímavých situácií a každý gól prežívam spolu s deckami, ktoré sú pohltené hrou. Keď hrajú proti družstvu americkej školy, Fero zazerá nechápavo na jedného z Aziatov a naťahuje si oči aby ich mal rovnako šikmo. Skúša, či mu tak zostanú. V duchu sa pousmejem. Vzápätí však musím riešiť vyostrenú situáciu. Po tom ako naši dostávajú gól, Denis (inak najzodpovednejší zo všetkých prckov) drží pod krkom Martinka a ťahá ho von z bránky. Martinko vôbec nevie ako sa futbal hrá, ale hneď od začiatku chcel byť veľmi v bránke. Po tom ako začal byť na Danku agresívny som mu to dovolil napriek protestom ostatných chalanov. Samozrejme nestál v bránke, alebo sa na ňu vešal a vôbec si nevšímal hru. Hneď z prvej strely dostal gól. Pribieham ku klbku chalanov a vytrhávam Denisovi Martina z rúk. Odnášam ho potom na rukách do miestnosti pri telocvični, kde sa blázni zopár detí a snažím sa ho nejakým spôsobom zabaviť, kým chalani dohrajú zápas. Ukazujem mu plyšového macka pohodeného na polici. Martin sa zaženie a chce ho udrieť. Vybíja si zlosť tak, ako to robia najbližší doma na ňom. Vysvetľujem mu, že maco ho má rád a keď sa s ním chce kamarátiť musí mu podať ruku a pohladkať ho. S detskou bezprostrednosťou a s úsmevom na perách tak urobí. O chvíľu počujem: „Ahoj macík!“

V hlave mám zmes pocitov. Miestami sa mi chce plakať kvôli nespravodlivosti sveta, miestami mám návaly hnevu, kedy by som najradšej zakrútil krkom tým ľuďom, ktorí sú za neho zodpovední. Bezmocnosť.

Turnaj sa končí. Pri spoločnej fotke ešte zabraňujem Ferovi, aby ukázal prostredník, decká dostávajú tričká a pár hračiek. Tak, ešte cesta domov a budem si môcť zobrať „pirulu“ na bolesť hlavy a v pokoji si pospať. Zážitkom však nie je koniec a zrazu chcú ísť všetci na záchod. Za Trnavou je už vlak plný a tak sa postupne cezeň predieram, vždy s dvojicou chalanov. Robotníci stojaci pri vchode do záchoda sa smejú a jeden sa s úškrnom pýta: „Koľkých tam ešte máš? Všetkých by som ich utopil v rieke.“

Posledná dvojica je Dominik s Marekom. Kým je Dominik na záchode Marek čaká vonku a s otvorenými ústami hľadí na ďalšieho robotníka s vyholenou hlavou. Keď si to pán všimne povzbudzujúco sa otočí na malého: „ Neboj sa ja nejsom skinhed, ja ťa nezbijem!“

Chalani si začnú kresliť na papier a ja komentujem ich výtvory. Niektorým predpisujem čísla a písmenká z abecedy a oni ich potom prepisujú. Jediný Martinko kreslí sám. Keď vystupujeme, dá mi svoj výtvor. „Ujo! To je pre vás!“ Keď som sa kresbe neskôr rozprával s kamarátkou, ktorá študuje psychológiu, povedala, že kreslil to, čo práve cítil alebo to, čoho má nedostatok. Neviem. Dúfam len, že to nebolo posledný krát v jeho živote, kedy sa cítil tak, ako to nakreslil.  

Obrázok blogu

Prichádzame domov s kopou zážitkov, minimálne ja ich mám nadmieru. Keď sú všetky deti späť u rodičov, ticho sa zaprisahávam, že mám opäť minimálne na rok s dobrovoľníctvom pokoj. Dobre viem, že klamem sám seba. Občas mám pocit, že aj tak nič nezmením. Niektorí za tým vidia peniaze, keď poviem, že pracujem s Rómami. Členovia mojej rodiny iba bezradne krútia hlavami: „Ty si musel byť vždy iný, ale prečo robíš práve toto?“

Nemám odpoveď. Ani ju mať nikdy nebudem. Viem len, že ďakujem ľuďom ako Dávid, Janette, Dalibor, Lucka, Danka a mnohým ďalším, ktorým nie je jedno, čo sa okolo nich deje a pracujú tvrdo bez ohľadu na osobný prospech, často s veľkými výdavkami – či už času alebo peňazí, na tom aby ľudia zažívali niečo viac ako nudnú každodennosť bez možnosti realizácie.

Dieťa nemôže za to, že sa narodí biele, čierne, škaredé alebo pojašené. Je na nás ako ho vychováme a či mu dáme príležitosť. Príležitosť niečo nové zažiť alebo niekam ísť. Príležitosť lepšie žiť svoj život a vybrať si.

Veľa detí si nemá z čoho vyberať...

Miloš Ondrášik

Miloš Ondrášik

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Life Begins At The End Of Your Comfort Zone. No shit, no roses... Zoznam autorových rubrík:  Lucinov stĺpčekThoughts cant help thinking.Hroznový cukorSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu