Včera som bol u babičky posedieť, na kávu. Aké je to zvláštne. Keď zavolám po práci na kávu J. alebo B., vždy skončíme vo Verne alebo v Next Apache na víne.
Akosi mi to nejde do hlavy. Najzvláštnejšie na tom je, že aj pri tom víne kecáme ako pri káve. A to vôbec nie je to isté! Každý nápoj má vlastnú konverzačnú etiketu, vlastnú atmosféru. Špecifickú. Väčšinou ju cítiť vo vzduchu. Tú atmosféru. Kávu cítiť vo vzduchu iba v reklamách na Jacobs alebo Tchibo. A tie sú pre mňa príliš smiešne a plytké. T. má psa, ktorý sa volá Čibo , preto zásadne pije Nescafé. Čibo je tiež smiešny kvôli dredom, ktoré mu rastú namiesto srsti. Ale určite nie je plytký. Čibo je osobnosť.
V kaviarni zostávam niekedy pridlho a keď prídem domov nestíham sledovať Superstár ani Ordináciu v ružovej záhrade. Potom sa zo mňa L. spolu s M. smejú. Že vraj: kde žijem, či som spadol z mesiaca keď neviem o tom, že Mokrý sa rozvádza a tak podobne. Preto chodím radšej na kávu. Piť biele víno a voľne dýchať.
U babičky na káve je to úplne o niečom inom. Pijeme kávu a spomíname. Na moje detstvo a na množstvo zničených pivónií. Keď som sa hrával na Ninj(dž)a korytnačky a bohatierov (som poznačený kanálom Pro7 v kombinácii s ruskými rozprávkami preloženými Máriou Ďuríčkovou). Z babičkiných kvetov som si vo fantázii robil viachlavých drakov, proti ktorým som bojoval. Potom rýchly beh do humna.
„Moje pivonky!“, znelo mi v ušiach pri tretej marhuli.
Spoločne sa smejeme a babička spomína na ďalšie a ďalšie príhody. Zaujímavé ako prežívame svoje životy v myšlienkach druhých. Chcem povedať, veľa vecí a zážitkov si nepamätám a potom ma to mrzí. Pretože z rozprávania mi aj to „moje“ príde neosobné, cudzie.
Spomínam si napríklad na môj prvý úraz. Rozbitá hlava. Mal som päť rokov. Beh cez všetky dvere – krížom cez dom. Jeden neodhadnutý skok, prah, radiátor. Ten let si pamätám do dnes. A ešte si spomínam na vreckovku. Starú textilnú vreckovku v našej fialovej Škode 120. Žiadny papierový servítok akých sú tisícky miliónov. Bola károvaná a celá červená od mojej krvi. A mamin hlas: to bude dobré...
Dnes mám nádchu. Odhadzujem do koša jednu použitú hygienickú vreckovku za druhou. Nevytváram si k nim žiaden vzťah. Žiadne skutočné puto a v podstate mi ich je aj ľúto. Poviete si: Sú to len vreckovky! Bojím sa však aby sa to neprenieslo do iných častí môjho života ako aj nádcha (hrdlo, priedušky, pľúca). Použiť a zahodiť. Bez pardonu. To sa robí. Taká je móda.
Pranie a používanie vreckoviek má svoju symboliku. Mal som pár obľúbených, ktorým som dával prednosť pred ostatnými. Iné mi ani nezostávalo – ako astmatikovi, alergikovi a neviem ešte akému a....ovi. Nebojím sa konkurovať zdravotnou kartou ktorémukoľvek dôchodcovi. Ale ako zvykne hovoriť V. keď je na šrot: na niečo zomrieť musíme.
Nutkanie vrátiť sa ku koreňom (v zmysle back to the roots) ma priviedlo k myšlienke pozháňať po blízkej rodine vreckovky, ktoré som ako dieťa používal. Kedysi som na ne hľadel s nenávisťou. Večné otcovo: silno smrkaj! mi liezlo na nervy. Dnes sú to relikvie. Pár mojich spomienok, ktoré sú akýmsi dôkazom, že mám už niečo za sebou. Pár mojich vlastných vecí a zážitkov.
